..:..NAŠA KRV - TELENOVELA Z ROKU 2006/07..:..

Príbeh bez postáv a obsadenia - všetko je ponechané na fantáziu čitateľa. A zároveň koniec romantickým hrdinkám. Daria je iná a celý koncept telenovely obracia naruby. Ak sa to ešte dá nazvať telenovelou...Fin!!!!!

01. Diel

Daria si opláchla tvár studenou vodou. Zdvihla hlavu a zazrela svoj odraz v zrkadle. Dnes nevyzerala dobre, na tvári jej bolo vidieť, že celú noc nespala. Strhaná tvár a čierne kruhy pod očami sa nedali ničím zamaskovať. Z haly sa ozývala hlasná hudba a zrkadlo pod jej náporom jemne vibrovalo. Vyzeralo to ako by sa jej tvár triasla. Ešte raz si sťažka vzdychla a zamierila k dverám vedúcim do haly. Diskotéka bola obrovská a Daria sem nechodila rada. Nebyť obchodných záležitostí tak by sem najradšej nechodila vôbec. Pri bare stál muž a uprene na ňu hľadel. Okamžite zamierila k baru, no on jej len rukou naznačil nech ho nasleduje. Kráčala za ním predierajúc sa pomedzi dav ľudí. Obaja sa dostali až do nočnej tmy pred diskotékou. Muž zastala a Daria podišla k nemu "Čo sa deje?" "Mám to čo si chcela." "Tak hovor," povedala si Daria a odhrnula si prameň vlasov z čela. " Podľa všetkého je ten chlap už mŕtvy - zabila si ho." "Dočerta!" tresla päsťou do steny, "vieš to naisto?" "Včera ešte žil, no dnes ráno mu vypovedali životné funkcie - to viem od doktora. Trafila si ho pridobre." Daria si rukou ešte raz nervózne prehrnula vlasy. "V tej garáži nemal čo hľadať. Skúsim uhrať, že ma napadol." "Podľa toho čo viem si v tej garáži skôr nemala čo hľadať ty, Daria." "Ako to, dokelu, myslíš?" " Vyzerá to na nešťastnú zhodu náhod. Esteban tam mal naplánované stretnutie a tvojho zákazníka si sekol s votrelcom..." "a začali strieľať. Kto je ten Esteban?" opýtala sa rýchlo. Jej informátor sa zatváril nešťastne: "Esteban Cero." "Mám problém?" Informátor prikývol: "Obrovský..."

***

Večer predtým bola Daria na tej istej diskotéke. Bolo to pár hodín pre tým, než sa vyskytli akékoľvek problémy s Estebanom Cerom, alebo nepodareným stretnutím a Daria si očividne užívala bezstarostný večer. Nezvykla sa báť. A už vôbec nie mužov. V ten večer jej pozornosť upútal vysoký hnedovlasý muž na parkete. Akoby čítal Dariine myšlienky pod dvoch pesničkách sa presunul z parketu k baru a sadol si priamo vedľa nej. Daria z neho nespúšťala oči a bez slova k nemu posunula pohárik s priezračnou tekutinou. "Čo to je?" opýtal sa nechápavo. "To máš, aby si sa uvoľnil," usmiala sa Daria. "Ako sa voláš?" opýtal sa. "Pýtaš sa hlúpe otázky a nepiješ." Volal sa Pablo pohárik, ktorý mu dala vypil až do dna. A po ňom aj druhý a tretí. Až pokiaľ jasne necítil, že mu alkohol stúpa do hlavy. To sa už však za ním zabuchli dvere toalety a náruživo bozkával ženu, ktorú spoznal len minúty pred tým. Páčila sa mu - nemala zábrany a to mu vyhovovalo. Doteraz mu nepovedala ako sa volá, no v podstate mu to teraz bolo jedno.

O hodinu neskôr už Dariino auto vchádzalo do podzemného parkoviska. Bola so sebou nanajvýš spokojná. Konečne dosiahla čo chcela. Pablovo telefónne číslo mala zastrčené v zadnom vrecku riflí a na perách sa jej pohrával ľahký úsmev. Bolo by omylom uveriť, že ho Daria práve stretla v bare, opila ho a vyspala sa s ním. Daria sa možno nebála, no snažila sa vždy ísť na istotu. Pabla sledovala 3 týždne pred tým než sa odhodlala podať mu spomínaný pohárik. Za ten čas ho mala zhruba prekuknutého - vedela čo pije, či ma priateľku, kedy chodí na diskotéku...

Zaparkovala svoje auto tak, aby mala výhľad na vchod do garáže. Ani na chvíľku jej nebolo podozrivé, že v garáži nikto nie je, o takomto čase tam nikdy nikto nebol. Sedela a čakala až pokým sa vo vchode neobjavili najprv svetlá a potom tmavé auta. Vystúpila z auta a chystala sa privítať zákazníka, nemala však možnosť. Zo zadnej časti garáže sa ozvala streľba a strelci sa rýchlo približovali. Čochvíľa sa už spoza stĺpa vyrojilo päť ozbrojených mužov. To už Daria v ruke držala pištoľ a streľbou kryla svoj útek k autu. Dovtedy bol už zákazník dávno preč.

Daria upaľovala z garáže šialenou rýchlosťou. Sama nevedela čo sa tam vlastne v tej rýchlosti odohralo, no mala silný pocit, že videla jedného zo strelcov padať na zem ako po zásahu. Silno zvierala volant a v duchu sa modlila nech nikoho netrafila.

Daria nespala celú noc. Zmietala sa v zlých predstavách. Sem tam sa jej v mysli vybavila aj večer s Pablom, no všetko toto prekrýval živý obraz streľby v jej hlave.

***

Bolo 24 hodín po celej streľbe a Daria sa rozlúčila so svojim informátorom a zamierila domov. Pablovi sa dnes zámerne vyhla. Na telefóne od neho mala snáď dvadsať neprijatých hovorov. Neodpovedala. Všetko čo chcela bolo dostať sa domov a v pokoji si premyslieť čo bude robiť. Možno by to aj bola spravila keby pred dverami jej bytu na schodoch nebol sedel Pablo...

02. Diel

Pablo sedel na schodoch a hľadel na Dariu, na ktorej bolo vidieť, že ju jeho návšteva prekvapila. "Nevolala si," ozval sa ako prvý. "Nemala som čas." "Nakoľko to súvisí s tou mŕtvolou v garáži?" opýtal sa Pablo a v zlomku sekundy mal na čelo namierenú hlaveň Dariinej pištole. Sám nestihol postrehnúť kedy ju vytiahla. "Pre koho robíš?!" skríkla. "Bol to chlap Esebana Cara a ten zúri." "To som sa nepýtala." Pablo bezbranne rozhodil rukami "Nerobím pre nikoho." "Neverím ti. Komu si to už povedal?" "Nikomu," odpovedal Pablo a hľadel priamo na hlaveň. "Smola, znova ti neverím." "Tak uvažuj, keby som to niekomu chcel hovoriť prečo by som tu teraz sedel a nechal si mieriť na hlavu?" Daria prikývla "To znie logicky." "Pravdaže to znie logicky! A teraz zlož tu pištoľ." Počúvla ho a pomaly zložila zbraň. "My dvaja sa musíme porozprávať." "Preto som tu. Často mieriš cudzím ľuďom na hlavu?" " Iba ak mi povedia veci, o ktorých vedieť nemali. A spali sme spolu - nie sme cudzí." "Vidíš, aj o tom som sa chcel rozprávať." Daria sa usmiala "Možno ťa to prekvapí, no na sex teraz naozaj nemám náladu." Pablo vstal zo schodov: "To ti nezazlievam, no na pohárik ma pozveš, nie?" "Ešte pred minútou som ti mierila na hlavu." Pablo sa znova usmial: "Tak na to skrátka zabudneme."


Pablo sedel na gauči a sledoval ako Daria hromží, keď sa snažila nájsť v byte nejaký alkohol. Konečne sa vrátila s fľašou v ruke a slávnostne ju položila na stôl: "Prepáč, ale doma nepijem.""Môžme ísť niekam von, ak sa tu necítiš dobre." Daria zápasila s vrchnákom fľaše: "O to nejde, ja sa iba nerada opíjam doma." Pablo znova nahodil úsmev: "Ja ťa nechcem opiť." "Už som dnes raz povedala, že ti neverím. Ale poďme sa baviť seriózne. S čím teda robíš a ako vieš o včerajšej noci." Pablo sa nervózne zamrvil na gauči: "Ako mi zaručíš, že ti môžem veriť?" "To ti nezaručí nikto." Prikývol: "Ok, nič nevyrábam. Preberiem zásielku, roztriedim ju na menšie a predávam. To je všetko." "Drogy?" Znova prikývol. Daria chvíľu hľadela na fľašu, no nedotkla sa jej: " Ako to súvisí s Cerom?" "Dočerta, vieš, že ti tu hovorím dôverné informácie?" "Pôjde ti to lepšie ak ti znova priložím hlaveň na čelo?" "O takúto motiváciu naozaj nestojím. Teda, predávam Cerovej žene. Včera v noci, po tom čo si odišla, som za ňou bol. A Cero sa vrátil práve vtedy. Nadával a vyhrážal sa. Vravel, že chce vidieť hlavu toho, kto zabil jeho chlapa." "A ako si vedel, že v tom idem?" "Dal som si veci dokopy. Ty odídeš, povieš, že ideš niečo vybaviť. Cero príde domov naštvaný. Na druhý deň sa mi vyhýbaš a na blatníku máš stopu po guľke." Až teraz sa Daria napila: " Počuj nie si ty poliš? S takým pozorovacím talentom by si sa k ním mal pridať." "Ručím ti za to, že poliš nie som. No skús byť dílerom. Vyžaduje si to istú dávku pozorovacieho talentu." Chvíľu bola ticho a potom z ničoho nič prehlásila: " Chcem ho vidieť." "Koho?" "Cera." "Zbláznila si sa? Nie je to ako ísť na spoločenskú návštevu."


***

Daria bola od prírody zvedavá. A neznáme ju priťahovalo ešte viac. Esteban Cero bol teraz pre ňu veľkou neznámou. Chcel ju zabiť. A čo na tom? Nebol prvý ani posledný kto sa jej tým vyhrážal. Vždy sa niekto taký našiel. Niežeby jej bolo príjemné, že sa jej ľudia vyhrážajú zabitím, no ona to väčšinou brala ako prázdne slová. "Nevyhrážaj sa zabitím pokiaľ si nebudeš stopercentne istá tým, že to chceš spraviť a aj to urobíš," hovorieval jej brat.

Daria vnímala Pablove slová len polovične. V duchu už premýšľala ako sa dostane k Cerovi. Pablo vravel, že dodáva drogy jeho žene. Tam by sa črtala možnosť...Čo je však ten Cero za chlapa ak mu nevadí, že jeho žena niečo berie?


Pablo ďalej hovoril o tom, prečo je návšteva Cera hrozný nápad, no Daria už nepočúvala vôbec. Pevne sa rozhodla, že za ním pôjde zajtra, alebo hoci aj hneď...Z ničoho nič sa zdvihla z gauča a odkráčala do kuchyne. To už prekvapený Pablo bežal za ňou. Daria práve zo šuflíka vybrala zbraň a montovala na ňu tlmič. "Čo to, sakra, robíš?" "To čo som povedala - idem za Cerom." "Neblázni. Tam nemôžeš ísť. A na čo je tá zbraň?" "To keby chcel prejsť od vyhrážok k činom." Daria pokojne prešla okolo Pabla a otvorila vchodové dvere. Pablo bežal za ňou a bral schody po dvoch. "Nerob hlúposti. Zatiaľ nevie, že si to bola ty, tak prečo sa mu ukazovať na oči?" Daria zastala a pozrela na Pabla: "Je iba otázkou času, kedy na to príde. A k problémom sa treba staviť čelom a riešiť ich, nie pred nimi utekať - to vravel môj otec i brat." "Očividne pochádzaš z rodiny nejakých samovrahov, no ručím ti za to, že toto nie je dobrý nápad." Daria nepočúvala. Mierila k svojmu autu. Odomkla a pozrela na Pabla: "Ideš, alebo ostávaš tu?" Pablo bezradne pokrútil hlavou: "Idem, no čo iné. Nenechám ťa zabiť pre tvoju vlastnú hlúposť." "To je dobré, lebo potrebujem niekoho kto vie kde Cero vlastne býva." "Tak ma nechaj, budem šoférovať," vzdal všetku snahu Pablo a sadol si za volant. "Si si tým istá?" "Absolútne, mám v sebe pár pohárikov a v ruke zbraň, nič viac nepotrebujeme." "Veď práve..." povedal a naštartoval.

3. časť

Dariino auto zastalo v tme pri chodníku. „Tamten dom,“ ukázal Pablo prstom na druhú stranu kde sa v tme črtal vysoký múr. „Prečo tam má ten múr?“ Má za ním psi, ozbrojených chlapov a čo ja viem čo ešte...“ Daria pozrela na Pabla: „Ty počuj, toto nie je môj najlepší nápad, že?“ „To neviem, poznám ťa deň, no dobrý nápad to isto nie je.“ „Nepáči sa ti však?“ Pablo pokrútil hlavou: „Ani trochu...“ Daria vstala a vystúpila z auta: „Tak ideme.“ „Počkaj, robíš to len preto, aby si mi robila naschvál ?“ Daria sa na chvíľku zastavila a pozrela dohora: „V podstate áno, ale určite by sa našiel aj iný dôvod.“ „Vieš, že ma privedieš do blázinca ?“ „Teraz ideme k Cerovi, blázinec môže byť ďalšia zastávka ak chceš.“

Darii už dávno došlo, že toto nebol jej najlepší nápad. Zas taká opitá nebola a všetko to robila len aby sa ukázala pred Pablom. Sama nevedela ako celé toto skončí, no preliezať múr, za ktorým mohli byť psi alebo ozbrojení chlapi sa jej veľmi nechcelo. Pomalým krokom mierila k tmavému múru a v hlave pomaly splietala plány čo ďalej. Nepočula kroky za sebou ani necítila ako sa zdvíha ruka. Cítila až keď ju ťažký tupý predmet ovalil po hlave, jej sa zatmelo pred očami a bezvládne spadla na zem.

***
Esteban Cero nepatril medzi ľudí, ktorí by sa nejakým problémom zaoberali dlhšie ako päť minút. Rovnako však nepatril k ľuďom, ktorí by robili neuvážené rozhodnutia. Včera večer niekto zastrelil jedného z jeho mužov. To by bolo hodné pomsty a pre Estebana nebol žiaden problém dozvedieť sa meno strelca. Daria – tak sa volala. Bola mladá, o niečo mladšia ako on. Nevedel ako vyzerá, nikdy sa s ňou nestretol, nechcel ju dať zabiť, mohla byť užitočná. Trebalo už iba zariadiť stretnutie s ňou...Z úvah ho vyrušila jeho žena, ktorá sa nenamáhala zaklopať na dvere pracovne. Plavá, štíhla, s ružovými lícami a plnými perami – takto vyzerala keď sa brali. Dnes z nej bol už len tieň tej nevesty. Vychudnutá, s kruhmi pod očami a strapatými vlasmi. Esteban sa na ňu nemohol dívať. A v podstate ani nechcel. Bola mu odporná. Po rokoch manželstva ju považoval iba za ľudskú trosku. Pred jeho očami sa menila z krásnej ženy na schradnutú príšeru a Esteban mal pocit akoby niekoho videl zaživa umierať. Videl umierať už veľa ľudí. No nikdy nie takto pomaly. Mohol jej pomôcť, mohol ju dať liečiť, mohol jej zakázať kupovať si dávky, no načo? V jeho očiach už stratila všetku cenu a nič by nemohlo zmeniť jeho názor. Práve teraz prešla okolo stola, zozadu sa sklonila k svojmu manželovi a objala ho okolo pliec. „Smrdíš cigaretami,“ povedal chladne a mierne sa odtiahol. „To je všetko čo mi povieš?“ „Nemám ti čo viac povedať. Prečo si prišla?“ „Len tak, pozrieť ťa. Si predsa môj manžel, nie?“ Esteban sa krivo pousmial: „Tak toto si nepovedala už veľmi dávno.“ Vstal a odobral sa k trezoru pri stene. Vybral odtiaľ zväzok bankoviek a položil ich na stôl pred svoju ženu. „Pre toto si prišla, však?“ Jeho žena však sklopila oči, vzala bankovky a bez slova odišla. Ani naňho len nepozrela. Nie, Esteban si ju už nevážil, nemal dôvod.

***
Daria sťažka otvorila oči. Okolo nej bolo slabé svetlo, no rýchlo ich hneď zas zatvorila. Na hlave cítila tupú bolesť a chlad zo sáčku s ľadom, ktorý jej tam niekto položil. Znova otvorila oči a pokúšala sa prísť na to kde je. Nie, toto miesto nepoznala. Ležala na gauči prikrytá dekou a jej zbraň bola preč. V duchu sa snažila zrekapitulovať všetko na čo si spomenula. Išla k Cerovmu domu a niekto ju niečím ovalil. A na viac si nespomínala. A zrazu sa ocitla u niekoho doma na gauči prikrytá dekou. Niekto ju najprv napadol a potom sa o ňu postaral – toto jej nedávalo žiaden zmysel. Žiaden z Cerových ľudí by to nespravil. Tak kto potom? A čo spravili s Pablom? Kráčal za ňou. Mohol by byť Pablo zradca? Vravel, že Cera pozná. No Pablo predsa nechcel ísť do jeho domu, snažil sa jej v tom zabrániť. Kto potom? Toto všetko nedávalo Darii absolútne žiaden zmysel. A hlava ju z toho začínala bolieť čoraz viac. Z úvah ju vyrušili až kroky, ktoré sa ozvali za jej hlavou....

4. časť

Na zvuk blížiacich sa krokov Daria prestala dýchať a napäto čakala. Cítila, že je niekto tesne za ňou a obchádza gauč. "Ty?" prekvapene sa opýtala keď zbadala tvár prichádzajúceho. "Koho si čakala?" opýtal sa Pablo nechápavo. "Cera, nejakého zabijaka, kohokoľvek..." Daria sa zrazu zatavila, "pracuješ pre Cera, však?" Pablo sa pobavene usmial: "Ty my stále neveríš, čo?" "Tak mi vysvetli čo tu teda robím," povedala Daria a pokúsila si sadnúť. Pablo jej opatrne dal vankúš pod hlavu a napravil jej deku. "Spravil som to pre tvoje dobro." "Ako to myslíš?" "Včera večer si sa tak rozbehla k Cerovi domov až som sa zľakol. Chcel som ťa zastaviť a toto bol jediný spôsob, ktorý ma napadol." "A čím si ma to ovalil?"

***

Pablo sledoval ako Daria mizne v tme a mieri priamo k vysokému múru Cerovho domu. Pomaly začínal zúfať. Daria sa buď naozaj opila, alebo jej skrátka preskočilo. Nemohla ani len tušiť čo ju za tým múrom čakalo. Trebalo ju zastaviť. No ako? Pablo sa snažil myslieť rýchlo a prvé čo upútalo jeho pozornosť bola sklenená fľaša od piva pohodená v tráve. Bez dlhšieho premýšľania po nej siahol a pomaly nasledoval Dariou. Snažil sa byť najtichšie ako vedel. Rátal s tým, že ma iba jeden pokus. Daria zastala a Pablo, síce s menším zaváhaním, no predsa ovalil Dariu po hlave. Daria sa do dvoch sekúnd zvalila na zem a Pablo odhodil fľašu a okamžite sa k nej sklonil. Odhrnul je vlasy a skontroloval či nekrváca, sám sa snažil udrieť tak, aby jej neublížil. Bola síce v bezvedomí, no vyzerala v poriadku. Opatrne ju vzal na ruky a naložil na sedadlo spolujazdca. Celou cestou k svojmu bytu tŕpol, aby sa neprebrala, no Daria sa ani nepohla. Opatrne ju preniesol tmavým bytom a zložil na gauč. Prikryl ju dekou a na hlavu jej položil vrecko s ľadom. Chvíľu sedel v kresle oproti gauču a pozoroval ako tam nehybne leží. Potom vstal a odišiel do svojej izby, aby sa vyspal.

***

"Takže ty si ma ovalil fľašou?" "Nič iné som nemal poruke," bránil sa Pablo. "Že sa nehanbíš," povedala Daria naoko vážne, no v hlase jej bolo cítiť pobavenie, očividne sa nehnevala. "Naozaj som inak nemohol. Nechcel som, aby si nás oboch namočila do problémov." "A dobre si urobil..." zasmiala sa. "Vieš čo ma napadlo?" "Znova ma niečím ovalíš?" Pablo sa usmial: "Iba ak budeš znova vymýšľať hlúposti. Ale dostal som iný nápad. Čo keby sme si my dvaja dali rande?" Daria pokrútila hlavou: "Myslím, že nechápem. Spali sme spolu, som u teba doma...Načo ti je rande?" "Ja neviem, len tak ,aby som tomu dodal taký punc vážnosti...Čo ja viem, mohli by sme ísť na večeru, do kina, alebo niečo podobné." Usmiala sa: "Načo ti je to všetko?" Pablo si kľakol ku posteli a pozrel Darii do očí. "Vieš, páčiš sa mi. Sám neviem...možno som sa zaľúbil," pri týchto slovách sklopil oči a nevidel ako sa Daria usmiala. Načiahla ruku a jemne ho pohladila po líci: "To si mohol povedať hneď." Pablo zdvihol hlavu a jemne ju pobozkal. Daria bozk opätovala a ten sa menil na silnejší a vášnivejší. O malú chvíľu už ja Pablo ležal na gauči a skláňal sa nad jej tvárou. "Sakra, páčiš sa mi..." povedal a pobozkal ju znova. "Trvalo ti iba dva dni, aby si na to prišiel," povedala som smiechom. "Tak kedy si dáme to rande?" "Čo takto dnes večer?" opýtal sa a odhrnul jej prameň vlasov z čela.

***

Carlos otvoril dvere a vošiel do pracovne čo prinútilo Estebana otočiť sa a odtrhnúť pohľad od okna do záhrady. "Je prekrásna. Vždy ráno je najkrajšia," povedal Esteban a sadol si za stôl. Carlos prikývol: "Máte naozaj krásnu záhradu. Smiem sa opýtať prečo ste ma zavolali?" "Chcem, aby si niekoho sledoval a zistil o ňom čo najviac. Volá sa Daria Esposito a má na svedomí smrť jedného z našich mužov. Potrebujem zistiť či nám môže byť nejako užitočná, alebo ju môžeme rovno odstrániť." Carlos naznačil súhlas: "Chcete, aby som sa hneď postaral o jej likvidáciu?" Esteban pokrútil hlavou: "To nie. Chcem, aby si o nej zistil čo najviac, informoval ma a a potom sa rozhodneme." Carlos ešte raz prikývol a opustil miestnosť.

Esteban nemal lepšieho muža ako Carlosa. Bol najlepším zabijakom akého poznal. Tichý, diskrétny a spoľahlivý. Nerobil chyby. A to bolo pre Estebana podstatné. No zatiaľ si iba chcel overiť situáciu. Takže na ňu poslal zabijaka, ktorý ju bude sledovať dvadsaťštyri hodín denne. Ktovie či si to všimne a ako bude reagovať...

5. časť

Carlos sa rozhodol pre klasický typ sledovania a posledné hodiny strávil pozorovaním Dariinho bytu. No nič sa nedialo. Niekto ju pred obedom priviezol domov a odvtedy sa z bytu nehla. Carlos chcel hrozne zistiť kto šoféroval to auto, v ktorom prišla doobeda, no nemal odvahu pohnúť sa z miesta. Bál sa, že by ju stratil. A rovnako sa bál aj Estebana Cera. Mal na to svoje dôvody, no pravdou bolo, že Carlos možno nerobil chyby, no nerobil ich zo strachu. Prenasledoval ho chyby z minulosti a viac ako všetky vyhrážky ho desilo Cerovo ticho.

***

Daria sa osprchovala a sadla si k počítaču. V duši síce cítila eufóriu z dnešného rána, no musela myslieť aj na prácu. Kurzor na monitore behal zľava doprava keď písala mail svojim dodávateľom. Jej predchádzajúci kšeft nevyšiel vďaka prerušeniu spôsobenému Cerom. Ak by bol úspešný, také dva týždne by si mohla dať pauzu a chvíľu nepracovať, no teraz musela vybavovať všetko odznova. A to ju štvalo. Niekto koho v živote nevidela a poznala ho z počutia jej prekazoval obchody. Nepáčilo sa jej to. Ani trochu. Mala zlé tušenie. Boli to dva dni a polícia sa ani neozvala. Telo musel niekto odstrániť. A kto iný než Cero? Pravdepodobne chcel ututlať svoje obchody. A určite teraz po nej ide. Mala by byť opatrná... No bude treba ten problém nejako vyriešiť. Nemá zmysel utekať. No ako? Ako?

***

Pablo si na stretnutie nevybral reštauráciu ako Daria očakávala a nevybral si ani kino. Zvolil zvláštnu budovu na okraji mesta vyzerajúcu ako starý ošuntelý sklad. Pablo zaparkoval vedľa množstva aut a pozrel na Dariu sediacu na mieste spolujazdca. "A sme tu." "Kde tu?" "Nebola si tu ešte?" Pokrútila hlavou. "Tak budeš mať prekvapenie," povedal a vystúpil z auta.

Carlos zaparkoval pri chodníku oproti a pozorne sledoval dianie sa pri budove. Bol by odprisahal, že muž, s ktorým bola Daria Esposito bol Pablo, díler, ktorý nosil dávky Cerovej žene. No čo by ten mal s Dariou? Carlos vystúpil z auta, rýchlo prebehol cez ulici, aby bol čo najbližšie k sledovanému páru. Teraz si bol istý. Bol to Pablo. A tváril sa veľmi priateľsky. Obaja vystúpili a zamierili smerom ku vchodu. No čo robili na boxerskom zápase?

"Box?" opýtala sa Daria prekvapene. "Áno, box," prikývol Pablo keď vstupovali do haly plnej ľudí. "Nikdy som na žiadnom nebola." "Naozaj? Tak toto si užiješ." "Čakala som niečo klasickejšie, večeru, alebo niečo také." Pablo niečo odpovedal, no Daria ho cez krik divákov už nepočula. Uprostred obrovského skladu stál modrý ring, v ktorom sa dvaja muži za hlasného povzbudzovania mlátili ako o život. Pomaly ho nasledovala cez dav až k stredu ringu.

Carlos mal čo robiť, aby ich nestratil z dohľadu. Stále nevedel čo tú ti dvaja vlastne robili. Možno prišli pracovne, alebo sa chcú s niekým stretnúť. Opatrne sa držal pár metrov za nimi. V tom s ním však vyslovene trhlo - na druhej strane ringu zbadal známu tvár. Presne oproti stál Cero a zaujato sledoval zápas. Jeho žena pri ňom nebola, iba pár jeho poskokov. No Carlosovi to bohato stačilo na to, aby totálne znervóznel. Toto nevyzeralo dobre, Cero tu nemal byť. Pri troche šťastia sa nepozrie týmto smerom. No toľko šťastia Carlos nemal.

Esteban pozrel na opačnú stranu ringu, no jeho pohľad neupútal Carlos. Vôbec si ho nevšimol. Zaujal ho niekto úplne iný. Najprv zbadal známu tvár - Pabla, Glóriinho dílera, no ani na seba nepozreli. Ten kto naňho teraz upieral pohľad bola žena stojaca vedľa neho. Bola mladá. Nie, nebola práve typ očarujúcej krásky, no mala zvláštny pohľad. Chladne naňho hľadela celé sekundy. Esteban také niečo v živote nezažil. Cítil ako ho tým pohľadom prepichuje. Mala v očiach zvláštny plameň.

Daria chvíľu sledovala zápas, no zrazu zbadala, že na ňu niekto z oproti ringu pozerá. Hľadel na ňu, ani nežmurkol. Daria od neho nemohla odtrhnúť pohľad. Mal v očiach čosi zvláštne. Hľadela naňho a sama nevedela prečo. Potom jej však výhľad zastrel jeden z boxerov a Daria si ani neuvedomila, že takmer stratila Pabla z dohľadu. Odišla za ním a nenápadne sa ho opýtala: "Kto je ten muž?" "Aký muž?" "Ten..." povedala a kývnutím hlavy naznačila smer na muža, ktorý už znova sledoval zápas. Pablo pozrel tým smerom a strhol Darou za rukáv a ťahal ju preč s haly zadným východom. Daria nestačila reagovať. Odtiahol ju až von a tam na ňu šokovane pozrel. "Opýtal sa ťa niečo?! Prišla si sním do kontaktu?!" "Nie," prekvapene poprela Daria, "iba na mňa pozeral." "Dočerta, možno už vie kto si a ako vyzeráš..." "Ale kto?" "Cero. Esteba Cero. Ten muž bol on." "To bol Esteban Cero?" Pablo prikývol. Takže toto bol ten obávaný Esteban Cero...Daria tam stála a premýšľala. Spoznal ju? Vedel kto je a pre to na ňu pozeral? Pablo zmätkoval, no to si Daria vôbec nevšímala. Pred sebou mala stále jastrabie oči Estebana Cera. A cítila ako ju ten pohľad páli na duši.

6. časť

Carlos zmizol zo zápasiska hneď ako mohol. Nepovažoval za potrebné sledovať Dariu pri pozeraní zápasu, no hlavným dôvodom bolo to, že nepovažoval za vhodné motať sa Estebanovi Cerovi pod nosom. Práve teraz mal namierené k Dariinmu bytu s úmyslom trochu sa tam porozhliadať. Pomaly zamieril k obytnému domu a zaparkoval na úplnom konci parkoviska.

Carlos pracoval rýchlo, za necelé dve minúty bol už vo vnútri a prechádzal sa po tmavom byte. Sám nevedel čo vlastne hľadá. Potreboval sa o nej niečo dozvedieť - čokoľvek. V obývačke dvojizbového bytu bolo porozhadzovaných plno časopisov a kníh - väčšina z nich o autách. Carlos narýchlo prezrel niekoľko z nich. Všetko dovoz z Európy, tie časopisy si pravdepodobne dávala posielať. Prečo by si niekto dával posielať časopisy z Európy o autách? Možno hobby, no Carlos mal priveľa skúsenosti nato, aby za tým neňuchal čosi viac. Za sekundu našiel to čo hľadal. Notebook ležiaci na posteli v spálni. Možno nebol žiadnym počítačovým expertom, no cez jednoduché heslo v emailovej schránke sa dostať vedel. No tentoraz nepotreboval ani to. Daria Esposito bola neopatrná. Rovno na ploche počítača mala dokumenty a zápisy o obchodných transakciách. Predávala autá, ktoré jej podľa všetkého posielali loďou z Európy. Carlos sa usmial sám pre seba. Zistil to čo potreboval. Predávala kradnuté auta, nebola žiadna veľká ryba, obyčajná obchodníčka na trhu s kradnutými autami. Zatvoril notebook, no zrazu ho vyrušili zvuky z chodby. Niekto vsunul kľúč do zámky a otváral dvere.

***

Rande nevyšlo podľa Pablových predstáv. O tom, že by sa mali vrátiť na zápas nechcel ani počuť, hoci to Daria navrhla. Nechápal ju. Chcela sa ukazovať na oči mužovi, ktorý jej ide po krku? Veď ona bola samovrah! No jediné čo Daria chcela bolo poriadne si ho obzrieť a zapamätať si jeho tvár. Pablo ju však odviedol do auta a zamieril domov. Vyzeral veľmi znepokojene. "Myslím, že ťa spoznal," povedal po chvíli jazdy. "Prečo si to myslíš?" "Pozeral na teba, nie?" "No to ešte neznamená, že ma spoznal. No Pablo sa nijako nedal presvedčiť. Auto zastalo pred Dariiným bytom. "Ideš hore?" opýtala sa. "Iba na minútku." Bez slova vybehli hore schodmi a Daria odomkla dvere. Vošla do bytu, no Pablo zastal vo dverách: "Prepáč, že sa to rande nevydarilo. Nemohol som tušiť..." "To je v poriadku. Aj tak asi nie som vhodný typ na klasické randenie." Pablo sa usmial a pohladil Dariu po líci: "Ostal by som tu, no zbehnem ešte za jedným chlapíkom, aby som zistil čo vlastne Cero vie a čo nie." "Myslím, že to zvládnem," prikývla Daria so smiechom. Pablo ju pobozkal a odišiel. Daria za ním zavrela dvere a prešla po chodbe, no svetlo nezasvietila.

Carlos stál pritlačený o stenu za skriňou a takmer nedýchal. Počul všetko čo sa dialo len pár metrov od neho a hoci zistil preňho cenné informácie nemal z nich radosť, lebo netušil ako sa odtiaľto dostane. Počul Pablov hlas. Majú niečo spolu - on a Daria. A podľa všetkého teraz Pablo odišiel a v byte bola len Daria. Bola niekde tam v tme, pár metrov od neho a možno mala zbraň. No Carlos bol pripravený a v dlani pevne zovrel rukoväť svojej pištole.

***

Esteban takmer nesledoval zápas. V hlave mal stále tu ženu, ktorá naňho hľadela. Chcel a potreboval zistiť kto bola a prečo naňho pozerala. Možnože Carlos teraz nesleduje tú Espositovú - aj tak už bolo neskoro. Odišiel na toalety, kde bolo tichšie, vytiahol telefón a vytočil Carlosovo číslo. Ozvalo sa zazvonenie a potom to niekto prerušil. To Estebana vôbec ale vôbec nepotešilo.

***

Do ticha tmavého bytu sa zrazu ozvalo krátke zazvonenie a obaja - Daria na chodbe i Carlos sa strhli. Toto bola osudová chyba - povedal si v duchu Carlos hneď ako vypol svoj telefón. No už bolo neskoro. Isto to počula. Už nebolo cesty späť. Carlos bez váhania vytiahol zbraň, namieril ju pred seba a vyšiel zo spálne.

Daria sa strhla. Až teraz si všimla, že časopisy v obývačke boli poprehadzované. Niekto tu bol a stále tu je! A ona teraz pri sebe nemala žiadnu zbraň. Mala jednu v kuchyni, možno by sa k nej stihla dostať... Bolo však neskoro. Z obývačky sa k nej blížila tmavá postava. Daria nevidela kto to je, no mala zlé tušenie. "Kto si a čo tu chceš?" Postava neodpovedala, no po centimetroch sa približovala. Daria cítila ako priam tŕpne, nemala sa ako brániť, jej jedinou šancou bolo, že ju prichádzajúci vidí rovnako slabo ako ona jeho. " Pohni sa a vystrelím," skúsila naňho zakričať, aby videla ako zareaguje, no to sa ukázalo ako obrovská chyba. Zrazu sa vo svetle zvonku zablysla hlaveň a ozval sa tlmený výstrel. Daria pocítila prudkú bolesť a padla na zem. Počula ešte jeden taký a rinčanie skla z okna v kuchyni. Potom už nepočula nič.

7.časť

Daria sa zdvihla a sadla si na podlahu. Jasne cítila bolesť v ramene, no nebolo to také hrozné. Podľa všetkého sa jej guľka len šuchla okolo ramena. Neznámy bol už z bytu dávno preč a možno by aj bolo ticho keby sa zvonku na dvere nebolo ozvalo búchanie. Daria pomaly vstala, no skôr než by otvorila dvere odišla do kuchyne po zbraň a skryla si ju do vrecka - teraz si už nebola istá ničím. Pomaly otvorila dvere, no upokojila ju tvár za nimi - bol to len sused z naproti a v ruke držal veľkú drevené palicu. "Počul som hluk a rinčanie skla, ste v poriadku?" Daria otvorila dvere dokorán a naznačila mu, že môže vojsť. "Áno, som v poriadku, no mala som návštevu." "Vykradli vás?" Pokrútila hlavou: "To neviem, ešte som sa nepozrela - asi pred dvoma minútami utiekol von oknom." "Von oknom?" opýtal sa sused prekvapene. "Áno, pravdepodobne v kuchyni - videla som iba rozbité okno." Sused vošiel do kuchyne a pozrel z rozbitého okna: "Sú to iba dve poschodia mal šťastie, pod oknom je tráva a nie chodník, možno sa mu nič nestalo." Otočila sa a až teraz si všimol, že Daria si ľavou rukou stále pridržiava pravé rameno. "Ublížil vám?!" opýtal sa šokovane. "To nič nie je. Iba šuchnutie." No sused sa nedal presvedčiť a o pár minút už ťahal Dariu dole schodmi k autu. Trval na ošetrení v nemocnici a Daria nemohla poprieť, že má pravdu.

***

Ak Carlos niečo v živote nenávidel tak to bola bolesť. A pri svojej práci si jej občas užil viac než chcel. Momentálne sedel na nemocničnom lôžku v ambulanciu a sledoval ako mu doktor prehmatáva ruku. "Je to zlomené, budeme to musieť dať do sadry," povedal po pár sekundách. "Sakra," zahrešil Carlos v duchu, no nahlas nepovedal ani slovo. Toto Estebana nepoteší...No možno mu urobí radosť tá správa o Espositovej a Pablovi. "Počkáte sekundu?" opýtal sa doktor a Carlos prikývol. "Mám tam ďalšiu pacientku...to viete pohotovosť. Ale pošlem vám sem sestru nech vám to zasadruje, usmial sa doktor a odišiel otvoriť dvere ďalšiemu pacientovi. Carlos myslel, že spadne z lôžka. Vo dverách stála Daria Espositová. Toto bol snáď najhorší deň v jeho živote.

***

Daria vošla do ambulancie kde bol iba doktor, sestra a ešte jeden pacient. Vo svetle rana na jej ramene vyzerala o niečo horšie ako v prítmí bytu a krvácala. Na pokyn doktora si sadla na lôžko hneď vedľa neznámeho pacienta. "Prepáčte, že to musí byť takto, no naozaj tu nikto okrem mňa teraz nie je a s nehodami akoby sa pretrhlo vrece." "To je v poriadku," prikývla a pozrela na pacienta vedľa seba: "Čo sa vám stalo?"

***

Carlos nemohol uveriť tomu, čo sa vedľa neho dialo. Tak on ju postrelí u nej doma a ona teraz sedí vedľa neho v úplnom poriadku a pýta sa ho čo mu je. Toto bol zlý sen. Niežeby ju chcel zabiť, to nie. No takto skoro sa s ňou rozhodne stretnúť nechcel. Ale čo už - musel jej odpovedať, už mlčal pridlho. "Zranil som sa pri zápase. Hral som s kamošmi halový futbal a takto to dopadlo. A čo sa stalo vám?" "Prepadli ma vo vlastnom byte," povedala pomerne pokojne. "To nemyslíte vážne!" ozval sa doktor, ktorý jej práve čistil ranu. " Neviem čo sa stalo, asi nejaký zlodej."

***

Buď doktorovi klamala alebo mal Carlos neuveriteľné šťastie ona naozaj netušila čo sa stalo. "Máte niekoho kto by ostal s vami?" opýtal sa doktor po tom čo ju ošetril. "Nemyslím," pokrútila hlavou, "no to je v pohode. Zvládnem to." "Naozaj nechcem, aby ste ostali sama vo svojom byte. Nechcete niekomu zavolať?" Daria si prehľadala vrecká a usmiala sa: "Neuveríte tomu, no mobil som nechala doma." "Môžete použiť môj," ozval sa zrazu Carlos. "Vďaka," povedala a vzala si telefón, ktorý jej Pablo ponúkal. Chystala sa naťukať číslo do baru, nech zavolá aspoň svojmu informátorovi, no omylom stlačila zelené tlačidlo a na display sa ukázal zoznam posledných hovorov. Asi piata vysvietená položka bola pod menom Pablo a pod ním číslo, ktoré Daria poznala zhruba dva dni.

***

"Vy poznáte Pabla?" opýtala sa po chvíli ticha. Ďalšia chyba - ozval sa Carlosovi varovný signál v hlave. "Tak vidíte, to je náhoda, dokonca máte spoločných známych," ozval sa doktor, no ani jeden z nich ho už nepočúval. Obaja sa takmer triasli. Bol to on. Rovnaká silueta, postava a kto už hrá takto v noci hlavý futbal? Bol to on, ten muž čo na ňu stretol. Zrazu jej to bolo všetko bolo jasné. A teraz sedel len centimetrov od nej a v očiach mu videla, že aj on presne vie, ktorá hodina bije. Neostávala nič iné iba hrať s ním. "Už pôjdem," povedala Daria a vstala z lôžka. "Aj ja už musím ísť - odprevadím vás," povedal Carlos a tiež vstal. O pár sekúnd už kráčali preč z ambulancie. Carlos jej otvoril dvere na chodbu a ona nimi prešla. Chodba bola prázdna a dvere do ambulancie sa zabuchli. Bol priamo za ňou.

8. časť

Daria sa pomaly otočila a pozrela Carlosovi do očí. „Vo vrecku mam tentoraz naozaj zbraň.“ „Tomu verím, no myslím, že takéto veci by sa mali riešiť vonku a nie práve v nemocnici.“ „Súhlasím,“ prikývla, „no pred tým ešte jednu otázku. Chceš ma zabiť?“ „Nie je to môj zámer.“ „To ti mám veriť?“ „Máš inú možnosť?“ opýtal sa jej Carlos priamo. „Môžem ťa zastreliť priamo tu.“ Pozrel na vrecko jej bundy: „Na tej pištoli isto nemáš tlmič, počula by ťa celá nemocnica.“ Carlosove slová prerušilo otvorenie sa dverí v ambulancii. Spomedzi nich vykukol doktor. „Prepáčte, ale zabudli ste si telefón,“ povedal a podával ho Carlosovi. Potom sa otočil k Darii. „Volali ste už na políciu?“ „Nie, ale isto to urobím hneď ako prídem domov,“ klamala Daria doktorovi priamo do očí. No kým sa otočila Carlos bol už preč. Prosto zdúchol. Dvere do ambulancie sa znova zabuchli a ona stála na chodbe sama. O mužovi, ktorý strieľal nevedela takmer nič okrem toho, že sa poznal s Pablom. A to neznelo dobre. Čo ak je za tým všetkým Pablo a nalákal ju do pasce prichystanej vo vlastnom byte? No to by nedávalo veľký zmysel, veď ju predsa dávno mohol zabiť sám.

***
Esteban Cero nespal. Nikdy takto v noci nemohol zaspať. Občas pár hodín nad ránom, no u celé roky neprespal celú noc v kuse. Sám sebe hovoril, že to bude jeho prácou. Človek, ktorý robí také veci predsa nemôže v noci spávať. Občas ho takto večer prepadli výčitky svedomia. Pred očami videl tvár vlastného otca ako mu hovorí, že je naňho hrdý keď Esteban zmaturoval. A keby vedel čo robí Esteban teraz...No všetci sa ho boja. Všetci sa boja veľkého Estebana Cera a on sám je dole v pivnici a ľutuje sa. Toto boli chvíle keď chcel byť sám. Dole v pivnici kam nikto nechodil. Zo stropu viselo boxerské vrece a on doňho búšil akoby ono mohlo za všetky jeho výčitky. Z čela mu stekali kropaje potu až na biele premočené tielko a on neprestával až kým ho z toho neboleli päste.
Potreboval si vybiť zlosť. Ako to on všetko len nenávidel. A najmä Glóriu. Znova od neho bola pýtať peniaze. Nemohol tomu uveriť. Ako ju on len kedysi miloval. Bol mladší, hlúpši a zaľúbenejší. Bola krásna, príťažlivá a on by bol za ňu položil život. A všetka tá láska zmizla v priebehu jednej sekundy. Myšlienka na ten večer v ňom stále vyvoláva neuveriteľný hnev, ktorý ho nútil mlátiť do boxerského vreca ako do toho najhoršieho protivníka na svete.
Esteban svoju ženu možno nikdy celkom nepochopil. No miloval ju láskou plnou obdivu – dokázal sa na ňu dívať celé hodiny a bol by jej zniesol aj modré z neba keby o tom požiadala. Celé toto bohatstvo, obrovský dom získal kvôli láske k nej. To jeho šialená láska mu bola hnacou silou na to, aby klamal, podvádzal, vraždil... Peniaze zostali, no láska nie.
V ten večer ju videl spať s niekým iným. Zmietala sa v náručí iného muža a on to všetko videl. Videl ako sa iný muž dotýka niečoho čo bolo doteraz výsostne jeho. A v ten večer Esteban pocítil bolesť akú ešte nikdy v živote. Srdce v hrudi mu puklo vo dvoje a krv z neho tiekla na všetky strany. Nekričal, odišiel dole – do pivnice a rovnako ako teraz búšil do neviditeľného protivníka a až vtedy kričal. No nebol to krik muža, bol to rev raneného zvieraťa, ktorému šíp ostal zapichnutý v tele. A Esteban reval na celý dom. A v ten večer vznikla tá ohromná nenávisť, pomstychtivosť i legendy o hroznom Estebanovi Cerom. A on pritom nebol ničím iným len raneným zvieraťom. A stále krvácal, hoci si to nechcel priznať.

***
Daria mierila k Pablovi domov. Tentoraz pešo. Suseda poslala domov ešte pred vyšetrením a kráčala dolu ulicou so spustenou hlavou. Sama nevedela čo sa deje. Cítila sa zle, veľmi zle. No nie fyzicky. Niečo ju zožieralo a mala pocit akoby to neboli jej vlastné pocity. Znútra ju zožierala bolesť, ktorú nepoznala a nebola jej. Patrila niekomu inému. Nikdy predtým nič také nezažila. Cítila ohromný prúd bolesti a nenávisti vo svojom vnútri, no nevedela odkiaľ pochádza. Pred očami sa jej vynárala jediná vec – jastrabie oči Estebana Cera. A tentoraz z nich tiekli krvavé slzy. Prudko sa otočila akoby ich mala zbadať na ulici sa sebou.

***
Nenávisť sa menila a zrazu pred sebou nemal vrece, ale oči ženy, ktorú videl večer oproti ringu. Bola blízko, veľmi blízko – on to cítil. A jej pohľad pálil rovnako ako pred pár hodinami, možno trochu slabšie, no stále to bol rovnaký plameň. A Esteban Cero ju cítil. Bol by odprisahal, že ju cíti.

9. časť

Daria dvakrát zaklopala a po chvíli sa dvere otvorili. Stál v nich Pablo v trenkách, očividne ho práve zobudila a on teraz na ňu prekvapene hľadel. „Ahoj Daria, čo tu robíš?“ „Mám problém.“ „Už znova?“ „Uhm,“ prikývla, „môžem ísť ďalej?“

***

„Začína to byť divné, veľmi divné,“ hovorila keď sa prechádzala hore – dolu po miestnosti. „Čo tým myslíš?“ „Vôbec si ma nepočúval?“ pozrela naňho prekvapene. Pablo sedel v kuchyni a už asi pätnásť minút počúval Dariu a rátal jej kroky. „To všetko je ľahko vysvetliteľné.“ „Tak začni vysvetľovať.“ „Ok,“ prikývol, „takže, ten chlap bol Carlos, kedykoľvek dojdú Glórii drogy zavolá mne – preto má to číslo. A je to aj Cerov zabijak...“ Pablo chcel pokračovať, no prerušil ho mobilný telefón. „A práve mi volá,“ povedal po tom, čo sa pozrel na display. Zdvihol to a chvíľu sa s Carlosom rozprával, no celý rozhovor nebol dlhší ako tridsať sekúnd.“ „Mám ísť k nemu,“ povedal keď zložil.“ „Ku Carlosovi alebo Cerovi?“ „Bývajú v tom istom dome...“ „Idem s tebou,“ povedala Daria rozhodne. „Znova ťa to chytá?“

***
Carlos zložil telefón a pozrel na Estebana.: „Nechápem odkiaľ beriete tú istotu, šéfe.“ Esteban naňho pozrel a sebaisto prehlásil: „ Pablo príde a sním príde aj ona. Viem to. Daria Espositová k nám príde sama. Nepotrebujeme ju hľadať.“ Carlos bezradne pokrútil hlavou: „Nemá dôvod sem ísť.“ „Povedal som, že príde a ona príde,“ povedal Esteban absolútne sabaisto a Carlos pochopil, že nemá žiaden zmysel klásť ďalšie otázky.


***

Pablovo auto zastalo pred bránou: „Si si istá tým čo robíš? Riskuješ krk, ak tam Carlos bude v momente ťa spozná.“ Daria bez slova prikývla, ozvala sa až po chvíľke: „Chcem celý tento hlúpy problém čo najskôr vyriešiť. Zbytočne ma to brzdí a zaťažuje. Možno by som sa o tom mala porozprávať. „Esteban nie je človek, ktorý sa rozpráva o problémoch.“ „Veď ani ja, Pablo.“ Auto sa pohlo a brána k domu sa otvorila. Prešli po dlhej príjazdovej ceste cez záhradu až k obrovskému domu. Daria cítila, že Pablo je nervózny a ani o na sama sa necítila najlepšie. Auto zastalo pred vysvieteným vchodom a Daria sa zhlboka nadýchla. „Pripravený?“ opýtala sa Pabla. „Nič iné mi neostáva,“ povedal a vystúpil z auta.

***

Carlos povedal asi pred hodinou Estebanovi všetko – absolútne všetko. O tom čo je medzi Dariou a Pablom i o jeho stretnutí v nemocnici s ňou. Estebanovi do seba všetky tieto informácie zapadli ako kúsky skladačky. A rovnako aj fakt, že Glória požiadala Carlosa o zabezpečenie ďalšej dávky. Prinútil Carlosa zavolať Pablovi ešte dnes v noci a bol si istý tým, že s ním príde aj Daria Esposito. Nevedel to logicky odôvodniť, no jeho intuícia bola v tomto prípade silnejšia. Vedel, že dnes v noci ju uvidí znova. Celý večer mal ten pocit.

***
Daria vystúpila z auta a zamierila za Pablom hore schodmi k vchodu do domu. Už nebolo cesty späť vravela si sama pre seba. Nebola nervózna, to nie. Dalo by sa to skôr nazvať očakávaním. Cítila, že Esteban Cero je niekde za tými dverami a s každým jej krokom bol bližšie.

***
Esteban prešiel pracovňou a zamieril na chodbu. Zastal až vo vstupnej hale pred vchodovými dverami. Ťažké dubové dvere a on predsa vedel, že je za nimi. Stál tam a upieral na ne pohľad. Priam ju cez ne videl. Stála za nimi a upierala pohľad tým istým smerom.

Carlos prešiel okolo neho o otvoril vchodové dvere, aby uvítal prichádzajúcich. Ťažké dvere sa odklonili a Estebanove oči sa stretli s Dariinmi. Na sekundu obaja prestali dýchať a miestnosť okolo nich akoby náhle stmavla.